Diviak lesný sa vyskytuje prevažne v listnatých alebo zmiešaných lesoch, v blízkosti poľnohospodárskej pôdy, v nižších až stredných polohách hôr. Niekedy sa zvykne usadiť aj v tesnej blízkosti ľudských obydlí.

Diviak lesný

Diviak lesný (lat. Sus scrofa) má zavalité telo s dĺžkou približne od 140 do 180 cm. Výška v kohútiku môže dosahovať aj 100 cm. Hmotnosť je medzi 80 – 250 kg, diviačice vážia menej, 60 – 150 kg. Kance sú vyššie v pleciach, zadok majú zrazený a v chrupe majú mohutné špiciaky – kly, ktoré celý život dorastajú a vzájomne sa obrusujú. Diviačice majú tieto špiciaky kratšie a nazývame ich háky. Diviaky sa pohybujú na silných a krátkych nohách. V stope diviaka vidno odtlačky paratičiek.

stopy diviak lesny
V stope diviaka je vždy vidno odtlačky paratíc, ktoré sú výrazne bližšie raticiam ako pri odtlačkoch inej raticovej zvery (v behu).

Srsť a sfarbenie diviačej zveri

Srsť diviaka je v lete kratšia ako v zime a má popolavú farbu. V zime sú štetiny husté a dlhé tmavohnedej až čiernej farby. Kanec má pozdĺž chrbta ešte dlhšie štetiny tzv. hrebeň, pri rozčúlení sa vztýčia. Staršie jedince majú od hrudníka cez lopatky až k rebrám zhrubnutú podkožnú vrstvu a na štetinách blato a živicu, ktoré spolu tvoria pancier. Chvostík je mierne stočený, asi 30 cm dlhý, ukončený štetinkou srsti a v prípade úteku je vztýčený.

Spôsob života diviačej zveri

Diviaky žijú v početných rodinných čriedach (niekedy aj 30 kusov). Čriedu tvoria viaceré vodiace diviačice (sú navzájom príbuzné), ich diviačatá (tohoročné) a lanštiaky (staršie ako 1 rok). Čriedu vedie najstaršia diviačica. Kance po dovŕšení 18 mesiacoch túto čriedu opúšťajú a spájajú sa do menších skupiniek. Tie sa počas ruje rozpadajú a mladé kance už potom žijú samotársky. Diviaky sa cez deň sa ukrývajú v húštinách. Navečer ich opúšťajú a vydávajú sa na pašu, aby sa ráno opäť vrátili do ležovísk. Črieda sa pohybuje v zástupe po svojich chodníkoch. Pokiaľ sa cítia bezpečne, sú na paši hlučné. V prípade nebezpečia počuť krátke zagrúlenie a dlhé zafučanie – to je varovný signál. Cestou z paše sa zastavujú na bahniskách, kde sa váľajú v riedkom bahne, ktoré pôsobí ako ochrana pred parazitmi. Po bahennom kúpeli sa otierajú o okolité stromy, čo je neklamným znakom navštevovania bahniska.

Diviak lesný má výborne vyvinutý sluch a čuch, no zrak je slabší. Ak diviak vetrí, tak hlasito fučí. Čuch mu slúži ako na vyhľadávanie potravy, tak aj na zisťovanie nebezpečenstva. Jeho strava je prevažne rastlinná, tráva, byliny, na poliach obilniny, strukoviny aj okopaniny. Diviaky si tiež pochutia na žaluďoch a bukviciach, zo zeme vyrývajú korienky, cibule a hľuzy rastlín. Na jedálnom lístku nechýbajú larvy hmyzu, dážďovky, slimáky a drobné hlodavce. Škodia požieraním mláďat pernatej a srnčej zveri, na základe čoho nie sú vítanými návštevníkmi bažantníc. Svojimi rypákmi ryjú v zemi, čím ju prevzdušňujú a ničia zemné škodce. Poľnohospodárom vedia narobiť na poliach veľké škody.

Rozmnožovanie

Diviak lesný sa pári od konca októbra až do januára. Postupnosť párenia je od starších diviačíc, tie sa pária prvé, neskôr lanštiaky, nakoniec 8-9 mesačné diviačice z jarného vrhu (to v prípade hojnosti potravy). Kance, ktoré žili samotársky, v čase ruje vyhľadávajú čriedy diviačíc a zvádzajú súboje o rujné diviačice, pritom zlostne grúlia a sekajú zubami. Párenie trvá asi minútu a opakuje sa raz, či dvakrát po sebe. Diviačica pritom vydáva skučavý zvuk. Stanovisko si diviaky značkujú spenenými slinami a výlučkami pachových žliaz. Samce v tomto období neprijímajú potravu, v dôsledku čoho môžu stratiť až 15 percent svojej váhy.

mláďatá diviak lesný
Takzvané pyžamáky sú bez matky bezbranné. Tá ich však stráži ako oko v hlave. (Foto zdroj: www.stock.adobe.com)

Dĺžka gravidity zvykne trvať približne 3 mesiace, 3 týždne a 3 dni. Samica pripraví zo suchej trávy a vetvičiek povrchové kotlíkové ležisko, kde v marci až máji kladie 3 až 10 diviačat o hmotnosti asi 1 kilogram.  Mláďatá sú slabo osrstené, hnedé a pozdĺžne bledo pásikované. Sú veľmi citlivé na chlad a tak ležia pohromade a zahrievajú sa navzájom. Starostlivá matka ich pri odchode z ležoviska pozakrýva. Mláďatá ho opúšťajú v teplých dňoch po 4 dňoch, za chladných dní po 2-3 týždňoch. Dojčenie trvá asi 2 mesiace, no už po 14 dňoch konzumujú pevnú stravu. Pruhy sa strácajú po 3 mesiacoch, v 6. mesiaci majú hnedočervenú farbu, ktoré sa postupne mení na normálnu. V prvom roku hmotnosť dosahuje 40 až 50 kg.

Choroby diviačej zveri a predátori

Diviaky výrazne decimuje klasický mor ošípaných a často na nich parazituje červ – svalovec špirálový, ktorý ohrozuje aj zdravie človeka. V súčasnosti hrozí na naše územie zavlečenie afrického moru ošípaných. Diviak môže byť hostiteľom Aujeszkyho choroby, ktorá je veľmi nebezpečná hlavne pre psy (po nakazení hynú do niekoľkých dní a vakcinácia ani lieky neexistujú).

Na dospelé jedince útočia medvede a vlky, na mláďatá poľuje rys alebo túlavé psy.

Lov diviakov a trofej

Na diviaka sa poľuje postriežkou, posliedkou a na spoločných poľovačkách. Diviačatá a lanštiaky sa môžu loviť po celý rok, diviačice a dospelé diviaky od 1. júla do 15. januára.

Trofejou z kanca sú kly, kožušina a štety (z chrbtovej časti, nazývaný aj hrebeň). Kly sa hodnotia podľa CIC nasledovne:

  • Bronzová medaila – 110,00 – 114,99 bodov CIC
  • Strieborná medaila – 115,00 – 119,99 bodov CIC
  • Zlatá medaila – 120,00 a viac bodov CIC

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Vložte komentár
Napíšte Vaše meno