Keď som začínal ako mladý poľovník, tak som si ani nevedel predstaviť, že by som mal byť chovateľom poľovného psa. Teraz si už neviem predstaviť moje potulky revírom bez mojich psov. Mojim výberom bola západosibírska lajka.

Na začiatku som dlho uvažoval akého poľovného psa si zadovážim. Rozmýšľal som nad psom, ktorý by bol nenáročný na chov, výcvik aj starostlivosť, aby bol milý k členom rodiny a zároveň dobrý strážca… Takýmito úvahami a postupným zisťovaním som prišiel k plemenu západosibírska lajka. Toto plemeno je veľmi prispôsobivé a učenlivé.

Pravdaže som mal veľkú dilemu, či zvládnem výcvik a či si svoje šteniatko nepokazím. Moja prvá sučka mi už na prvej vychádzke v revíri ukázala aká je bystrá a všímavá. Zaujímali ju všetky pachové stopy a každý šuchot. Behom prvého týždňa zvládla základné povely. V troch mesiacoch už som ju vodil na remeni pekne pri nohe. Od pol roka poľovala spolu so mnou pravidelne a v revíri chodila pri nohe bez vodítka. Vtedy zvládla už aj svoju prvú dohľadávku, pravdaže úspešne. Bola to len líška, ale ju to naštartovalo tak, že keď ma videla v zelenom tak už čakala pri dverách a nevedela sa dočkať na naše ďalšie spoločné potulky revírom. Výcvik išiel v podstate sám. Moja sučka vedela vždy čo má robiť a to aj zužitkovala na našich spoločných potulkách. Skôr by som povedal, že ona učila mňa. Dobrého psa netreba učiť, lebo všetko to má v génoch.

Lajky nie sú prešľachtené, ako často iné plemená. Nemávajú displáziu bedrových kĺbov, nie sú náchylné na choroby a sú ľahko ovládateľné, navyše patria medzi dlhoveké plemená. Patria medzi primitívne plemená, to znamená že majú najbližšie k svojmu predkovi – vlkovi. A tak aj lovia a zmýšľajú. Treba si však uvedomiť, že lajka poľuje hlavne pre svojho pána a bude zver tlačiť vždy na neho. Trénovanie psa je dobrá vec, no nič nenahradí pohyb v revíri a poľovanie, pre ktoré je toto plemeno priam stvorené.

Postupne som s mojou sučkou absolvoval skúšky odvahy, farbiarske skúšky malých plemien aj farbiarske skúšky duričov, všetko v I.cene, taktiež sme absolvovali klubovú výstavu, ktorú aj vyhrala národné či medzinárodné výstavy a klubovú bonitáciu. Ani som sa nenazdal a mal som doma chovnú suku, peknú po výstavnej stránke a hlavne skvelú po pracovnej.

Už som odchoval 3 vrhy šteniat a jedno zo šteniatok som si aj nechal. Takže ďalšia lajka do hory s ktorou som absolvoval skúšky i výstavy. Na nešťastie mi ju odcudzili. No ja si nájdem u koho skončila.

zapadosibirska lajka
Foto zdroj: Ing. Peter Olexa

Suky spolu poľovali ako svorka a pravdaže poľovali pre mňa. Vďaka mojim lajkám som často pozývaný na poľovačky po celom Slovensku a ich skvelý nos využívajú i okolité poľovné združenia, kde chodíme pravidelne dohľadávať postrieľané kusy. Aj keď majú svojich psov tak radšej volajú mňa zo psami, lebo oni sa ešte nepomýlili a vždy zachránili aj zlú ranu. Raneného kusa lajka vystaví, zastaví, otočí a keď opäť strelec zlyhá tak ho aj strhne. Pravdaže nie postrieľaného jeleňa, alebo dospelého kanca, ale postrelená srnčia a danielia zver je pre lajku jednoduchou korisťou ani diviak tak do 50 kg, jelienča, či jelenica nemá šancu uniknúť jej nosu a loveckým pudom.

S mojimi psami chodím na tie najťažšie dohľadávky. Za všetky dám do povedomia len jednu, a to úspešné dohľadanie postrieľaného vlka. Kto má psy vie, že nie každý ide po vlčej stope, alebo po medveďovi, s čím lajka nemá absolútne žiaden problém. Veď v Rusku lajky robia skúšku odvahy na medveďovi.

Kto z poľovníkov sa rozhodne pre plemeno západosibírska lajka, ten to do konca svojho poľovníckeho života nikdy neoľutuje. Lebo lajka je poľovník srdcom i dušou v psom kožuchu.

Nie nadarmo sa hovorí, že poľovník bez psa je len polovičným poľovníkom a západosibírska lajka Vás o tom presvedčí každou prechádzkou v revíri a pri každom kontakte so zverou.

S pozdravom lesu, lovu a kynológii zdar

Ing. Peter Olexa

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Vložte komentár
Napíšte Vaše meno